Začalo sa to nenápadne a bez pompy. Úplne bez pompy. A príliš nenápadne na to, aby sa to dalo použiť v tragédii či populárnej pesničke.

Ale najprv: Je nespravodlivé, že láska – so svojím plameňom, svojou srdečnosťou – nežije vždy tak dlho ako človek, lež rokmi zvädne, schladne, stratí vzhľad.

Ako to tak môže byť?

Ako sa môže z niečoho jedinečného, neuveriteľného, v priebehu pomerne krátkeho času, možno iba za niekoľko málo rokov, stať všednosť, nudný utorok, ako sa dá životom prejsť takmer neporušene, keď sa toho toľko opotrebúva, plameň sa utlmí, bozky ochladnú a tak málo vecí sa vyvinie smerom, ako sme chceli, načo vôbec žijeme v nedokonalom svete, v ktorom sa manželstvá rozpadajú, lebo láska, ten prvý, druhý a tretí div sveta, sa zmenila na fádne utorky, na bežnú, jalovú istotu. Prečo sa ľudia, ako Ari a Thóra, jeho žena, inteligentní a vzdelaní ľudia, už spolu žili dobrých dvadsať rokov, majú tri deti, dobrý dom, žiadne bezprostredné, očividné problémy, dosť dobré finančné zabezpečenie, alebo aspoň také dobré, ako len človek môže mať v tak nestabilnej krajine ako je Island, kde sa ekonomika zdá byť neustále v moci predátorov, dláviacich záujmov, žiadne očividné problémy, alkoholizmus, depresia ani nevera, pôsobia šťastní, tak prečo sa z ničoho nič rozišli, ich životy sa roztrieštili akoby na ne dopadla bomba, meteorit z nepochopiteľnej temnoty vesmíru?

Prečo?

Ťažko povedať. Pretože s tebou bude život nežný tanec, dlhý bozk, tvoje bozky nikdy neschladnú, žiara tvojich očí ma vždy povedie cez životné búrky a srdce mi poskočí zakaždým, keď ťa zbadám, ten hlúpy sval, ten detinský mudrc, ten vzdych. Každý deň strávený s tebou. Všetci hlboko vovnútri nosíme sen o nepremožiteľnej láske, ktorú nič nemôže rozpoltiť, sen, ktorý živí a posilňuje prúd populárnych pesničiek a filmov, v ktorých sú bozky náruživejšie, ich oheň sa rozhorie v každodennom živote, vzplanie, zmení sa na dobrodružstvo. Stal sa obsah pesničiek, filmov a ľúbostných básní podvedome normou nášho života, týčiacimi sa horami, ktoré sa na nás oveľa neskôr môžu zrútiť so svojimi tieňmi, sklamaniami, životunebezpečnými balvanmi? Na náš život, ktorým sa zavše ťažko prechádza, ďaleko od šťastia pesničiek, horúcich citov, bez zábleskov, ktoré svetu vyrazia dych. Je to snáď dôvod, prečo sú podaktorí neverní, aby mohli opäť zažiť tie záblesky, iskry života, akoby bola nevera vojenským ťažením proti všednosti, hromadiacim sa rokom – z toho záblesku sa však môže stať popálenina, ničivý oheň?