Niekedy mi je téma knihy priveľmi blízka, že nechcem, aby ostala neprečítaná. Čo je pre niekoho neznáme, pre mňa celkom prirodzené (a naopak). A viem, aké dôležité je pripomínať si, čo dobre poznám, človek totižto ľahko na všeličo zabúda. Sila melanchólie znie ako kniha pre mňa ušitá. Aj je, len nie do každej nálady, ani počasia. A síce nie je jednou z tých, ku ktorej sa budem neustále vracať, v tomto januárovom chlade bola nápomocná. Niečo z nej si so sebou ponesiem už navždy - pocit nebáť sa aj hlbokého smútku, keď príde a bude ho dosť, nemusím ho vyháňať, môžem pri ňom nahlas premýšľať, rozprávať sa s ním. A vymýšľať, lebo spolu so smútkom, možno práve vďaka nemu, dokážem tvoriť dobré veci.
Čítať viac