To, čo vám chcem teraz napísať, som vybrala zo svojich zápiskov a stalo sa to v roku 2012. Pamätám si, že bol mesiac máj a ja som sa vybrala na sv. omšu do novootvoreného pastoračného centra na sídlisku, kde bývam. Jeho otvorenie prinieslo nášmu sídlisku veľké požehnanie. Cesta do tohto centra bola pre mňa zároveň malou prechádzkou, lebo je to veľmi blízko od môjho bydliska. Takže, ako som vám už písala, vybrala som sa na sv. omšu. Pamätám si na to, že som sa veľmi tešila. Môžem povedať, že je to úžasná stavba ako zvonku, tak zvnútra a o to všetko sa s láskou starajú sestry františkánky. Ináč sú to veľmi milé sestričky a niektoré z nich aj osobne poznám. V ten deň, keď som tam bola na sv. omši, sa ma dotkla nekonečná Božia milosť, za ktorú budem Bohu ďakovať, pokiaľ budem žiť.


Pán Ježiš sa mi prihovoril a povedal:

„Moja milovaná, túžim po tom, aby si dnes nahliadla do záhrady svojej duše, ktorá ešte nepoznala Boha. Môžem ti ju ukázať? Dovolíš mi to? Chcem, aby si každému dovolila nahliadnuť do duše človeka, ktorý odmieta Boha a ktorý nevidí to, čo vidím ja a táto pravda ma veľmi bolí.“

Túžim po tom, aby som v každej duši našiel príbytok a priniesol radosť tam, kde nie je, ale mnoho ľudí ma odmieta a poniektorí vôbec neveria, že ja som Boh, ten, ktorý je Všetko vo všetkom. Ten, ktorý uzdravuje každý neduh a nečistotu a taktiež oslobodzuje ako na tele tak aj na duši. Tú záhradu ti ukážem len vtedy, ak ma o to sama požiadaš a svojou slobodnou vôľou mi odpovieš, že ju chceš vidieť.