Piesne vlka som sa, priznám sa, mierne obávala, keďže od TJ Klune mám vždy obrovské očakávania a každá čo i len mierne odchýlka by ich mohla narušiť, no ukázalo sa, že to bolo úplne zbytočné. Autor ma aj tentoraz dostal svojou schopnosťou vytvoriť výnimočné postavy, ktoré si prechádzajú vlastnou bolesťou a trápením, no sú odhodlané nájsť svetlo na konci tunela.

Čakala tu na mňa zložitá cesta k sebapoznaniu, na ktorej som s hrdinami neustále súcitila... niekedy až tak veľmi, že som len ťažko rozlíšila realitu od fikcie. Nemôžem sa nabažiť autorovho štýlu písania, jeho poetickosti a krásy. Akosi má vždy čo povedať, vždy má čím ohúriť a to ani nehovorím o tých emocionálnych horských dráhach, ktoré mi necelých 500 strán trhali srdce.

Postavy mi, samozrejme, z času na čas liezli na nervy. Oxa som na jednu stranu skutočne ľutovala jeho otec mu už od raného detstva vštepoval, že nestojí za nič, no na druhú stranu som mala občas pocit, že by si potreboval uvedomiť zopár vecí, trošku sa vydýchať a nechať zložité rozhodnutia na ráno... v opačnom prípade to dopadne tak, ako to dopadne. Joe je tiež svojím spôsobom iný ako ostatní, avšak nie v tom zmysle, v akom by ste očakávali. Ja sama som na ňom bola nalepená ako magnet, aj keď som si miestami uvedomovala, že to nie je zdravé.

Spôsob, akým si títo dvaja hľadali k sebe cestu, rozchádzali sa a nadväzovali tam, kde skončili, bol fascinujúci. Ich cesta bola plná prekážok a trhlín, no na jej konci čakal sľúbená láska. Otázkou však je, či všetka tá námaha stála za to.

Prvý diel série Zelený potok od obľúbeného autora a pre mňa, žiaľ, krok vedľa. Pieseň vlka sa na prvý pohľad zdá ako originálny príbeh plný emócií, ale nedokázala som sa spojiť s postavami ani s autorovým štýlom.
Dej sa vlečie a nie je ničím zaujímavý alebo fascinujúci, príbeh a postavy sú plytké a bez vývoja, vety a myšlienky sa opakujú, niektoré dejové zvraty nedávajú zmysel, text, plný klišé, je oveľa dlhší, ako je potrebné a chýbajú mu rozsiahlejšie, na seba nadväzujúce naratívy, množstvo vecí, vrátane sveta a mágie, ostáva nevysvetlených, toxický vzťah medzi hlavnými postavami, majetníckym a žiarlivým vlkolakom Joeom a človekom Oxom, ktorý sa nejakým podivuhodným zázrakom zmení z nevýrečného chlapca na vodcu, nemá od začiatku až do konca žiadnu existujúcu chémiu, ich puto je viac bratské ako romantické.

Samotné rozprávanie príbehu je melodramatické a navodzuje pocit, že sa autor príliš snaží vyjadriť, koľko úzkosti, drámy a hnevu prebieha v životoch postáv, a humor neladí s príbehom, pretože namiesto toho, aby do úzkosti vniesol trochu ľahkomyseľnosti, robí ho hlúpym.
Jediné, čo možno na knihe vyzdvihnúť, je znázornenie konceptu priateľstva, dynamiky s vlkolakmi a pripútanosť Oxa ku každému členovi svorky.

Kniha si vzhľadom na pozitívne hodnotenia určite nájde svojich čitateľov, ale ja s najväčšou pravdepodobnosťou v sérii pokračovať nebudem.