V zbierke autorka spieva o tom, čo cíti v sebe i nad sebou, formálne ju napísala ako cyklus tzv. minisonetov. V jej tvorbe všetko korešponduje s prírodou, navonok i vnútorne. Najmä s prírodou jesennou, zadaždenou, sychravou, vetristou, nevľúdnou. Metaforizuje tak svoje duševné stavy. Pretože svetonázorovo stále orientovaná „nahor“, ponad svoje individuálne bytie, núka sa jej jasné východisko. Hoci má „stále v duši záhon čiernych ruží“, razom sa zbaví ťaživej temravy: našla Svetlo, ale vždy oň bojuje a prosí, nie pre pochybnosti, ale pre pocit vlastnej nehodnosti, skromnosti, pokory.

Z pera Evy Fordinálovej doteraz vyšli zbierky: Vôňa Záhoria (1997); Neprestanem Ťa hľadať (2005); Chystám Ti miesto (2007).